Dvadsiate storočie: Počiatky storočia domáceho audia

Počiatky storočia domáceho audia – OBSAH

1. Zásadný bol fonograf
2. Masová reprodukcia bola obrovským krokom dopredu
3. Oddelenie záznamu od jeho reprodukcie

Zásadný bol fonograf

Prvé kroky v zázname zvuku sa objavili už v devätnástom storočí, kedy vznikali prvé spôsoby záznamu a reprodukcie zvuku na mechanických princípoch. Experimenty so záznamom zvuku začali už v roku 1857 vynálezom fonoautografu, ale až v roku 1877 vzniká zariadenie, ktoré ho dokáže prehrať – fonograf. Fonograf vynašiel slávny americký vynálezca Thomas Alva Edison – a je zaujímavé, že zrejme nevychádzal z fonoautografu, ktorý zobrazoval akustické vlny, ale zaujímal sa iba o mechanický záznam zvukových vĺn a ich reprodukciu.

Prvý fonograf využíval záznam na voskové valčeky, do ktorých ihla vtláčala amplitúdu tlaku zvukovej vlny, reprodukcia prebiehala opačne a bola spočiatku veľmi tichá. Každý valček sa spočiatku nahrával individuálne – a vtedy vznikla aj fráza na prehranie – „play back“. Prvé fonografy sa využívali hlavne ako záznamníky na obchodné použitie – a prví umelci šíriaci svoje diela, ako bol George Washington Johnson, pri nahrávaní valčekov spievali tú istú pieseň aj päťdesiatkrát denne.

Masová reprodukcia bola obrovským krokom dopredu

Zásadným pokrokom bolo vyriešenie otázky, ako masovo reprodukovať nahrávky. Ranú formu replikácie predstavovali zariadenia, ktoré dokázali zaznamenávať súčasne na väčší počet valčekov – nakoniec bolo možné na jednu nahrávaciu seansu vytvoriť až 150 kópií. Hudba zaznamenaná na valčeku sa nedá reprodukovať skutočne masovo, to vyriešil až príchod záznamu na plochu dosky vo forme gramofónu.

Technológia Dynamic Motion poskytuje úplnú slobodu pohybu a podporu na dynamické zmeny pohybu gramofónu obetovala možnosť tvoriť si vlastné nahrávky každým vlastníkom prehrávača, ale zato prišla s možnosťou ich hromadnej výroby. Najprv bolo potrebné vytvoriť základný disk (master disc), z ktorého sa potom tvorila lisovacia matrica (stamper), ktorá potom dovoľovala lisovať väčší počet kópií. A takto vznikli nahrávacie štúdiá a celý ohromný biznis okolo nich – výroba platní bola stále pomerne komplikovaná na produkciu, ale dovoľovala chrliť veľký počet kópií a z mnohých umelcov urobila skutočné hviezdy. 

V dvadsiatych rokoch sa hudba začala zaznamenávať elektromechanicky pomocou mikrofónov, objavili sa zosilňovače a s nimi aj možnosť pracovať s nahrávkou pred jej lisovaním, a dokonca aj počas jej reprodukcie. Mechanický záznam nie je príliš kvalitný, má celý rad limitov – a aby sa kvalita audia zvýšila, pristúpilo sa k úpravám záznamu tak, aby bol vhodnejší na mechanický záznam.

Oddelenie záznamu od jeho reprodukcie

V štyridsiatych rokoch sa tak etabluje takzvaná RIAA ekvalizácia (Recording Industry Association of America), ktorá modifikuje originálnu nahrávku tak, že potlačí hlboké frekvencie a zosilní tie vysoké, takže vzniká záznam, ktorý sa mechanicky lepšie lisuje aj na gramofóne reprodukuje. Pri prehrávaní sa vykoná opačný proces, takže sa hudbe navracia jej pôvodná dynamika. Výsledná kvalita reprodukcie radikálne vzrástla a mechanické problémy s gramofónmi sa zmenšili, takže sa táto úprava zvuku stáva od päťdesiatych rokov faktickým štandardom.

To, že sa oddelilo spracovanie záznamu od jeho reprodukcie, bolo veľkým myšlienkovým krokom. Záznam hudby nemusí zodpovedať jej skutočnej podobe – to je myšlienka, s ktorou pracuje všetko moderné audio, od záznamu Dolby B a HX znižujúcich šumovosť záznamov na magnetických páskach až po komprimované digitálne audio, ktoré sa spracováva čisto digitálne.

Druhá polovica dvadsiateho storočia je spojená s rozmachom lacných vinylových dosiek, ktoré si získali veľkú popularitu – a zachovali si ju cez príchod digitálneho audia. Mechanické audio nikdy nezaniklo – v osemdesiatych rokoch existovali prenosné boomboxy, ktoré dovoľovali aj prehrávanie gramodosiek, ako napríklad JVC DC-33L – samozrejme len vo chvíli, keď prehrávač stál na pevnom povrchu.